Piatok 18. október, meniny má Lukáš

Najväčšia radosť

Od čias, kedy som rodila ja, prešlo už dosť času. Keď som chcela byť so svojou dcérkou alebo synom musela som podpísať reverz a odísť z nemocnice ako čudáčka, s karhavými pohľadmi lekárov na chrbte. Nečudo, že dnešným ženám závidím možnosť slobodne sa rozhodnúť, ako, kde a s kým budú prežívať tento dôležitý okamih svojho života a života ich dieťatka.

Možnosť slobodného rozhodovania však ešte neznamená pochopenie skutočnej podstaty tohto okamihu. Zatiaľ sa ženy skôr zameriavajú na svoje pohodlie alebo boj so strachom, menej už myslia na to, že tento deň je tým najväčším pre ich dieťatko. Zatiaľ sa preferuje, najmä medzi VIP rodičkami  a to úplne nezmyselne, cisársky rez. Osobne si myslím, že okrem zodpovedným lekárom naordinovaný by mal byť inak úplne zakázaný. Rodičia si neuvedomujú, že prirodzený pôrod má veľa, veľa atribútov, o ktoré je dieťa obraté, trebárs pri cisárskom reze. Napríklad nenaštartovanie mozgových komôr (laicky povedané) spôsobí často prejavy ako ADHD a iné. Pritom ide len o to, že pri prirodzenom pôrode sa počas pôrodnej cesty dieťatku prirodzene stlačí hlava a všetko začne fungovať ako má. Dá sa to samozrejme urobiť aj neskôr u dobrého kranio-sakrálneho odborníka, len by človek musel vedieť, že sa to pri „cisaráku“ sa nedá signál na štart komôr.

Pôrod je posvätná vec a prejde ešte veľa času, kým si to uvedomíme. Pozerala som sa na prvú fotografiu svojho vnuka. Ešte z pôrodnice. Jeho otec bol fotograf, tak sme mohli urobiť reportáž. Visí dolu hlavou v rukách úplne cudzej ženy a hrozne plače. Jeho matka leží sama na stole, otec blýska fotoaparátom a on v cudzom prostredí trpí úplne sám. Zvraštená tvár a plačúca pusinka cez celú hlavu. Strach, smútok, beznádej. Neprijatie.

Mirovi Žiarislavovi  Švickému sa narodil prednedávnom už druhý syn doma. V atmosfére lásky a prijatia. Nalaďte sa a precíťte ten rozdiel. Tú radosť. Možno vás inšpiruje:

Najmladší vrchár šiel na svet nenáhlivo. Človek mu pridržiaval hlávku, ktorá vychádzala na svetlo a už mal oči pootvorené. Pozeral zasnene modrými očami a keď vyšiel celý, človek si ho dal na hruď. Podal ho Lade a vnímal jeho pomalý dych. Prišiel vo vyrovnanom stave, v hladine jasná voda. Neplakal. Nekričal. Rovno pozeral na svet, "zoril na mir". Nikto ho nechytil za nohy a neotáčal dole hlavou, nikto ho pri tom nebúchal po zadku, ako kedysi, v starej dobe, nás, visiacich plesli v pôrodnici. Žiaden výprask, pichanie do päty v úvode žitia, žiaden odber krvi v prvých chvíľach života. Žiadne odobratie mláďatka. Len pokoj v domácej izbietke, v izbe kde sa práve narodil. Šiel rovno do náruče svojej mamy. Do mierovej náruče v mierovom stave.

Pupočná šnúra v pokoji tepala na hrudi šťastnej mamičky. Keď dotepala, človek ju podviazal a prestrihol. Najmenší vrchár neplakal, ani keď ho človek umýval vodou.  Vodu vylial pred domom na  kríky vysutej hriady, na živé. Plodový koláč bol pekný, s malým vrchárom sme ho šli zakopať pod lipku, ktorú tu zasadil Ladin otec. Človek vykopal pri stromčeku jamu, vložil doň s úctou plodový koláč, urobili sme s malým vrchárom obrad chvály a mudru svetla a spoločne sme ho prikryli vrstvou zeminy na Veľkej Matke Zemi. Najmladší vrchár v pokoji cucal materské mlieko.

Keď sme ho prišli zapísať na druhý deň k detskej lekárke, tá sa divila, ako Lada v pokoji sviežo chodí. Človek počul najmenšieho vrchára zaplakať po prvýkrát až v ambulancii. Keď ho merali. Boli sme radi, že sme našli dobrú detskú lekárku, ktorá bola peknou udalosťou potešená.

so.stromomV odborných knihách odborníci píšu, že v treťom mesiaci zvyknú novorodenci otvárať zaťaté ručičky. Človek bral najmladšieho vrchára pod koruny stromov hneď v prvom týždni jeho života. Zdvíhal ho hore, aby ho listy stromov nežne hladkali na tvári. Najmladší vrchár mal doširoka otvorené oči a užasnuto zoril do koruny stromu. Ten ho hladil svojimi nežnými listami, cez ktoré sa odrážali zlatisté lúče jasného Slnka. Človek mu ukazoval rukou s vystretými, vlniacimi sa prstami hudbu slnečného stromu. Najmenší vrchár tiež otváral dlane a jeho pršteky sa vystierali spolu s konármi nášho stromového priateľa. Nezačal otvárať pästičky v treťom mesiaci, ale už v prvom týždni svojho života. Narodil sa slobodný a bez stresu. A tak sa aj správal.

Človek mu spieval. Spieval mu ťahavé piesne. Najčastejšie – Jak sa hora smeje, keď sa zeleneje... s výhľadom na horu. Vtedy aj keby plakal, tak prestal a užasnuto hľadel na vrchy. Túto pieseň počuje a vidí asi každý deň.

Má rád i pieseň „Chvála ti Slnko, chvála, chvála ti jasné, chvála, jasné Slnce... Pri slovách „jasné Slnce“ sa smeje. Pri „jasné Slnko“ sa nesmeje, ale pri „jasné Slnce“, ktoré je bližšie staroslovenčine, sa výrazne smeje. Vidno, ako mu zvuk "s" a "c" rozveseľuje srdce. Táto pieseň nie je na rozdiel od predchádzajúcej ťahavá, ale je príjemne živo tepová. Najmladší vrchár na túto pieseň spieva. Presne tak, nie je to omyl – spieva. Od svojich dvoch mesiacov na ňu spieva, i keď samozrejme len vajatá a nevie vyslovovať zložité zvuky, okrem „ahoj“ (aho)a podobne. V piesni však celkom jasne tepuje – frázuje. Niekedy si týmto tepovaním vyžaduje aj ďalšie spievanie. Pritom sa vždy usmieva. Vôbec -  často sa usmieva.

Niekedy aj plače – najčastejšie po kojení – bežné novorodenecké trávenie tým býva sprevádzané, kým sa u dojčaťa vytvorí istá črevná živina. Obyčajne na to detskí lekári dávajú lieky - tabletky, alternatívnejší či prírodnejší  odporúčajú masírovanie brucha. Človek vynašiel prírodný, ale podstate účinnejší spôsob: Keď malý po kojení plače, teda keď ho bolí brucho,  obyčajne ho vyzve Lada, alebo malý vrchár: „Daj mu fukara“. Človek malého zdvihne s vyhrnutým odevom a fukne mu do brucha ako keď sa fúka do trombity (alebo do didžeridy) dlhý, ťahavý zvuk. Viac, ako polminútový. Často stačí jeden, niekedy dva, výnimočne aj tri. Jednoduchšie je po kúsku sa nadychovať v čase vyfukovania kruhovým dychom s rôznymi zvukovými okrasami a takto mu trombitovať tesne pod pupok okolo minúty. Už pri začiatku trúbenia malý prestáva plakať, tvár sa mu postupne rozjasnieva a nakoniec sa šťastne usmieva, že bolesť prestala a tato sa naňho smeje.

Malý vrchár sa o svojho bračeka stará. Nosí mu všelijaké hrkály, ukazuje zvieratká a občas mu treba vysvetliť, že najmenší  ešte tak nerozoznáva, ale že sa teší zvukom a výrazom. Občas, keď najmladší plače v prútenom koši, alebo na pelechu v prístrešku, dobehne malý vrchár so slovami: „Mama, daj mu cucika a utišuj ho“, alebo „tato, daj mu fukara“.

-


Múdrosť na dnes

„Každý má práve toľko samoľúbosti, koľko mu chýba rozumu."

Čítali ste už ?