Nedeľa 16. jún, meniny má Blanka, Bianka

Vytrhnuté z denníka - Jablko nepadá ďaleko od stromu

Mať naveky tridsať rokov. To bol vždy môj sen. Človek už nie je naivná osemnástka, ktorá si myslí, že pán to má preto mäkké, aby ju neporanil, nevyberie sa na zahraničnú cestu so sadistom z inzerátu len preto, aby videl pyramídy v Egypte a ak áno, aspoň si to užije. Mať tridsať je veľmi príjemné. Vyzeráte na dvadsať, samozrejme, ak ste sa už nestihli vyžrať, alebo na tom nezapracovala vaša mamička.

Minule som pozorovala takú v celku kultivovanú rodinku. Vyšli si v pokojný teplý deň do Auparku. S dcérkou a so synom. Malá mohla mať deväť a chlapec bol o niečo mladší. Najskôr stretli pernikára. Obaja sprášili autíčko a črievičku aj s penovou ozdobou, potom dostali do ruky gumové hady, o chvíľu to zapili sladučkým, umelohmotným, farebným  nápojom, otvorené dvere obchodíka s olivami a orieškami ich nenechali ľahostajnými. Kešu pomiešali so sušeným ananásom a zopár olivkami z ockovho prídelu. Sledovať ich, ma začalo normálne baviť. Rodičia dostali chuť na kávu a lákali deti do cukrárne. Obaja to hrdinsky odmietli a vybrali sa do guličiek zašportovať si. O desať minút už sedeli voľne rozložené pred televízorom a ukladali sadielko. Zatiaľ iba také malé, takmer neviditeľné. Vôbec ich pritom nerušili blázniace sa a vykrikujúce deti. Po hodinke prišli rodičia a deti vzali na nákup tričiek a šiltoviek. Hoci neboli spokojní s výberom, bez kriku si nechali vnútiť mamičkin model a pridali fyzickú aktivitu. Pobili sa pred kabínkou, kto bude prvý skúšať. Rodičia im pri tejto príležitosti nedopriali ani jedno zaucho. Boj sa skončil neplánovane, keď „mladý“ zistil, že jaskyniarske baterky na hlavu sú zlacnené. „Starých“ táto neodolateľná ponuka nechala chladnými. Mali iný plán. Povečerať v reštaurácii. Cestou ich  lákalo niekoľko rýchlych občerstvení, ale oni odolali. Napokon sa ukázalo, že sú to charaktery a národovci, a možno aj športovci. Prešli sa až do slovenskej reštaurácie a tá bola od nich najvzdialenejšia. Museli absolvovať cestu výťahom a dva razy meniť smer. Keďže som čakala na vnúčatá pokojne som si sadla hneď k vedľajšiemu stolu.

To, čo ma čakalo bol horor. Prekŕmené deti dostali pred polievkou džúsik, z ktorého im ostalo toľko, aby mohli ním vhodne prekladať polievku. Niekedy mali v ústach džúsovo slepačiu zmes. Krútili sa a ich plné žalúdky nechceli nič prijať. Mamička usúdila, že pôjdu cikať. Možno si myslela, že sa potrava ukladá v mechúriku. Ocko jedol a nevšímal si okolie, všetko mu chutilo a pokyvovaním odsúhlasil každé mamičkine slovo, keď nabádala deti, aby jedli. „Nehýbte sa! Daj si do pusy, aj zemiačik , moja. Paľko ešte máš takmer plný tanier. Kým to nezješ, nepohneme sa odtiaľto!“ Pripadala mi ako tá striga v perníkovej chalúpke, čakala som, kedy si začne všímať jeho prstíky. Chudé neboli rozhodne, aj keď na pekáč to ešte, nebolo. Po hodinke to rodinka vzdala a deti mohli odísť od nedojedeného jedla. Nálada rodinky klesla pod bod mrazu. Asi mali chuť zaľahnúť a tráviť a namiesto toho ich čakala cesta do podzemnej garáže.

Zrazu som si uvedomila aký nespravodlivý je tento svet. V Afrike bojujú matky o každý deň života bez hladu. My nútime deti do enormnej konzumácie len preto, že im nevieme vymyslieť lepší program ako návštevu obchodného domu. Najskôr urobíme všetko pre to, aby boli tučné a potom im budeme kupovať lieky, čaje a kúry, aby v sedemnástich netrpeli komplexmi zo svojej mohutnej postavy. Medzitým dobehli moje vnúčatá, ktorým som objednala od výmyslu sveta a až pri treťom varovnom: „Jedz, prosím ťa!“ som sa spamätala. Hryzkanie svedomia ma stálo pár peňazí za lístky na trampolínu. Keď sa vyskákali tak, že z nich duša odchádzala (samozrejme podľa nich to bolo málo), chcela som napraviť svoju chybu a povzniesť nielen ich telo, ale aj ducha. Prinútila som ich k návšteve kníhkupectva, kde sme zakúpili hrozne drahú a hrozne krásnu encyklopédiu.

Doma som zistila, že som im ju vnútila už tretí raz, čo si oni nemohli pamätať, lebo sa jej nikdy ani nedotkli. Teraz viem, prečo som chcela mať navždy tridsať. V tridsiatke zväčša ešte nemá človek sklerózu a je mu v podstate jedno, či sú deti najedené alebo hladné. Dokonca mu je zväčša jedno aj to, či v Afrike ľudia hladujú. Najlepšie je zrejme mať štyridsať. To už jasne vieš, že nechceš, aby ľudia hladovali, zostavuješ deťom jedálny lístok podľa kalórií, nakupuješ rozumne, šetríš na niečo veľké s trvalou hodnotou, máš obrovské plány a ciele. A čo päťdesiatka? Si rád, že deti odrástli, diéta zabrala a ráno ťa neláme v krížoch. A Afrika? Na vine je Putin!

-


Múdrosť na dnes

„Nič neprekvapí ľudí viac ako zdravý rozum a jasné jednanie."

Čítali ste už ?