Piatok 18. október, meniny má Lukáš

Vytrhnuté z denníka - Moji nemeckí nápadníci

V časoch svojej najväčšej krásy, medzi 18 – 25 rokom svojho posledného pozemského života, som mala dvoch nápadníkov Nemcov. Jeden bol lodiar- kapitalista. Krásny a milý Peter. Stretli sme sa na pretekoch. Otec sa pretekal na motorovom člne, ja som mu robievala spolujazdca. Stretávali sme sa, písali, telefonovali, vášne hustli, začalo sa hovoriť o spoločnej budúcnosti.

V mojej, školou dobre spracovanej socialistickej mysli, sa zapla kontrolka. Nemôžem predsa žiť s človekom, ktorý vykorisťuje svojich robotníkov. Žije z ich práce a bohatne na ich úkor. Ukončila som náš vzťah s tým, že som ešte príliš mladá na trvalé zväzky, bla, bla, bla,. .Potom som týždeň plakala, nevychádzala som z domu a nadávala som na vojnu, hranice, Babylón a hádam aj na pána Boha. O dva týždne sa Peter zabil. Unavený po pretekoch  havaroval. O desať rokov som sa dostala do Kielu, kde kedysi býval. Šla som sa  pozrieť na adresu, ktorá mala byť naša spoločná. Chápala som už veľa vecí, len mi to bolo na ...Čo už?  Nebola som v pravý čas na pravom. mieste

Druhý sa volal Wolfgang. Volala som ho Achim, to bolo jediné nemecké meno, ktoré som bola schopná akceptovať. No uznajte Wolfgang. Vlk a chodba. To môžu vymyslieť iba Nemci. S Wolfom som už vtedy nechcela mať nič spoločné a to som ešte netušila, že raz slovenskú politickú scénu obohatí  J.Wolf inak zvaný Farkaš. Teda nič moc. Môj Wolfgang-Achim bol skladateľ, textár, klávesista a spevák. V NDR veľmi populárny. Tu sme o ňom ani nevedeli. Celá jeho rodina žila v Západnom Berlíne a on už neviem, kde v onej bol, keď tam stavali plot, trčal vo Východnom. Nemal sa však zle, príbuzní mu posielali prachy a on si nadštandartne užíval. Bol vysoký, štíhly, čierny, talentovaný... zhýčkaný babami a vždy ochotný zažiť nové dobrodružstvo. Skrátka typ, ktorý sa mi zo všetkého najviac hnusil.

Konferovala som šnúru jeho koncertov po Slovensku. Od prvej chvíle ma balil očami a neustále mi vysvetľoval, že ako umelci potrebujeme mať pri svojej práci absolútnu pohodu a k tej patrí aj pokojné telo. Len si to pekne urob sám, pomyslela som si a budeš mať pokoj. Po prvom koncerte som bola veľmi unavená, dlho som nehovorila po nemecky, nemala som rada rock, bolela ma hlava. Pár minút po tom, čo som zaliezla do postele, mi niekto jemne klopal na dvere. Neozvala som sa. 

Keď už bol chvíľu pokoj, vstala som a urobila som svoje zvyčajné bezpečnostné opatrenia. Pritlačila som obe kreslá ku dverám. Ešte som  na kľúč zatvorila dvere medzi predsieňou a izbou a pokojne som sa zababušila do hotelových perín. Našťastie som dostala na koncerte kvety. Porozhadzovala som si ich okolo hlavy. Mala som to vo zvyku, odkedy som zistila, že domov sa dostane aj tak iba posledná kytica, ostatné ostali vždy upratovačkám. Radšej som si urobila radosť z voňavej noci. Nakrémovala som si ruky a otvorila som balkónové dvere dokorán. Do izby sa vovalila noc a o pár minút aj Achim. Preliezol cez balkóny . Bývali sme na piatom poschodí. No kto by mal srdce poslať ho naspäť? Najmä keď povedal, že nemôže zaspať a chce si iba skecnúť o živote. Ani sme dlho nekecali. Po dvadsiatich minútach sme mali pocit, že sa poznáme odjakživa a že sme stvorení iba pre seba.

Šnúra trvala šestnásť dní a naša láska asi o dva týždne viac. Prišiel ešte dva razy na Slovensko, ale po úmornej ceste sa musel vždy na druhý alebo tretí deň vracať späť ďalšie tisícky kilometrov. Bolo jasné, že je to o život. Ja som nechcela ísť do Berlína, on by zomrel v Bratislave. Tak sme si dali pusu na rozlúčku. Asi o týždeň mi poslal telegram, že ma čaká vo svojej chate na brehu mora a budeme mať pre seba celých päť dní. Nechcela som tú agóniu naťahovať, keď sme sa už raz srdcervúco rozlúčili. A tak som si nikdy neomočila nohy v Baltiku.

Tretia skúsenosť z Nemecka bola, keď som zakotvila u kamarátky, ktorá sa tam vydala. Všetko bolo úžasné. Dom, záhrada, pes, manžel. Potom sme šli na večeru do reštaurácie. Nechala som na tanieri pár pomfritiek. Večer to manžel vyčítal kamarátke. Nech ma vraj naučí, že čo je zaplatené, treba skonzumovať. Jemu vraj štát nedáva zadarmo nič. Nedával ani mne, len som nechcela mať žlčníkový záchvat. Potom sa na druhý deň pohádali na tom, že som im chcela urobiť radosť a umyla som riad. Samozrejme pod tečúcou vodou. Po prvé som blbá, lebo nevidím umývačku riadu. Neviem ako som ju mala vidieť, keď u nás nebola ani v katalógu. Po druhé som minula teplej vody za celý majland. Kto to zaplatí ? V kuchyni mali taký vynález. Cez dva plynové horáky mali položený taký železný obdĺžnik. Takto im stačilo zapnúť plyn pod jedným horákom. Od jedného plynu sa zohrial plech aj pod druhým hrncom. Mali ešte zopár podobných skvelých vynálezov. Keďže kamarátku nemenujem, prezradím aj ten intímny. Manželove semeno / neviem akou cestou získané/ sa uskladňovalo vo fľaštičkách v chladničke. Milka si s ním večer natierala tvár a dekolt. Jej manžel, inžinier, tvrdil, že je v tom viac bielkovín, vitamínov a proteínov ako v drahých krémoch. Svoj pobyt u nich som skrátila o štyri dni. Radšej som sa predčasne vybrala do Nórska. Nechcela som, aby ju moja prítomnosť stála rozvod. Keď som im oznámila, že odchádzam, na Hansovej tvári sídlil úprimný úsmev. Ušetrila som mu najmenej 100 mariek. Dúfam, že si ich užili. Už dávno si nevymieňame listy. Nemecko zrejme nebude tou krajinou, kde budem žiť.

LAKOMOSŤ JE NESCHOPNOSŤ RADOVAŤ SA Z UTRÁCANIA

L.Kočica  / toto som pokojne mohla vymyslieť aj ja /


Múdrosť na dnes

„Ak chceš byť šťastný, vedz, že to záleží len od teba."

Čítali ste už ?